piatok, 30. mája 2008

POVESŤ O ATLANTÍDE

Egyptský kňaz – Sólon – Krítias

PLÁTON

P O V E S Ť

O

A T L A N T Í D E

doslovný preklad

Slavomír Chren

Určené pre dospelých a dospievajúcu mládež

Je to rozprávanie veľmi podivné, ale predsa celkom pravdivé, ako kedysi povedal najväčší zo siedmich mudrcov – Sólon. Ten bol príbuzný a dobrý priateľ nášho pradeda Dropída, ako i sám rozpráva na mnohých miestach vo svojich básňach Krítiovi, potom nášmu dedovi rozprával – ako zas ten nám rozprával zo svojich spomienok – že táto naša obec vykonala v staroveku veľké a podivuhodné činy, ktoré sa však časom a vyhynutím ľudí zahladili. Jeden že bol zo všetkých najväčší a ten teraz pripomenieme.

Poviem vám tú starú povesť, ako som ju počul od muža nie mladého. Podľa jeho reči bolo totiž dedovi Krítiovi už skoro deväťdesiat rokov, mne najviac tak desať. Slávil sa práve tretí deň Apatúrií, Kureótis. Otcovia nám vtedy vystrojili preteky v prednášaní básní. Bolo tu počuť veľa rozmanitých básní od mnohých rozličných básnikov, ale mnohí z chlapcov sme prednášali básne Sólonove, pretože boli v tej dobe ešte nové. A tu ktosi povedal – nech si to teda skutočne tak myslel alebo chcel Krítiovi akosi zalichotiť – že sa mu zdá Sólon vo všetkom najmúdrejší a v básnictve najušľachtilejší zo všetkých básnikov. Z toho mal starec – pamätám si ako dnes – veľkú radosť a povedal s úsmevom: „Keby nebol mal básnenie za vedľajšie zamestnanie, ale bol sa mu celkom venoval ako iní, a keby bol dokončil vec, ktorú si sem priniesol z Egypta, a nebol býval nútený pre občianske rozbroje a iné pohromy, ktoré tu pri svojom návrate našiel, ju nechať, myslím, že ani Hesiódos, ani Hómer, ani žiadny iný básnik nebol by ho slávou prevýšil.“

„Je v zemi egyptskej,“ rozprával, „tam kde tok Nílu sa rozvetvuje, tvoriac deltu, kraj zvaný saiský, a v tomto kraji najväčšie mesto Sais, odkiaľ bol tiež kráľ Amásis. Ochrancom tohto mesta bolo božstvo, po egyptsky Neith, po grécky, ako tamojší obyvatelia hovoria, Athená. Rozprávajú o sebe, že majú Athény veľmi radi a že sú akosi príbuzní s nami. Keď tam prišiel Sólon, bol vraj u nich veľmi ctený. Vypytujúc sa na minulosť mesta tých kňazov, ktorí boli v tomto odbore najskúsenejší, zistil, že ani on sám, ani žiadny iný Grék nevie takmer nič o týchto veciach. A raz, chtiac ich priviesť do reči o minulosti, podujal sa rozprávať o najstaršej minulosti našej vlasti, báj o Foronéovi, podľa povesti prvom človeku, o Niobé a ďalej po potope o Deukalíonovi a Pýrrhe, ako sa zachránili, vypočítaval ich potomstvo po jednotlivých rodoch a pokúšal sa stanoviť podľa nich letopočet všetkého, o čom rozprával.“

Tu vraj povedal jeden z už veľmi starých kňazov: „Ó, Sólon, Sólon, vy Gréci ste stále deti a niet starého Gréka!“ Počujúc to, vraj sa opýtal: „Ako to myslíš?“ „Mladí ste všetci svojimi dušami,“ odpovedal, „lebo nemáte v nich žiadne staré myšlienky získané dávnym podaním, ani žiadne vedomosti, časom zošedivené. Všetko, čo sa stalo buď u vás, alebo tu, alebo v inej krajine, ktoré poznáme z počutia, ak to je niečo krásne alebo veľké, alebo z inej stránky pamätihodné, všetko je od starodávna zapísané tu v chrámoch a zachované. Ale u vás, u ostatných národov, sotva je verejný život zaopatrený písmom a všetkými inými všeobecne prospešnými vecami. Zakaždým znova na vás prichádza v pravidelných obdobiach ako smrtiaca nemoc prudký nebeský príval a zanechá z vás len ľudí neznalých písma a umenia, takže sa zas od začiatku akosi omladzujete a nič neviete ani o našej, ani o svojej vlastnej minulosti. Veď, po prvé, sa pamätáte len na jednu potopu sveta, hoci ich už skôr bolo viac, ďalej neviete, že vo vašej zemi žil najkrajší a najušľachtilejší rod na svete, z neho pochádzaš teraz ty i celá vaša obec, keď sa bolo z neho kedysi zachovalo skromné semä. To všetko vám je neznáme, pretože z tých, ktorí zostali, dlho vymieralo pokolenie za pokolením bez napísaného slova. Bola veru, Sólon, kedysi pred najväčšou vodnou skazou, terajšia athénska obec nad iné najzdatnejšia do vojny i vo všetkom najlepšie usporiadaná. Tá podľa rozprávania vykonala najkrajšie činy a mala najkrajšie zo všetkých ústavných zriadení, o ktorých sme sa na svete dopočuli.“

Počujúc to, Sólon sa vraj počudoval a veľmi úctivo prosil kňazov, aby mu o dávnych jeho spoluobčanoch všetko dopodrobna porozprávali. Kňaz povedal: „Veľmi rád, Sólon, to poviem, už kvôli tebe a kvôli vašej obci, ale predovšetkým z vďačnosti k bohyni, ktorá dostala ako dedičstvo vašu zem a našu, a ktorá ju vypestovala a vzdelala, vašu o tisíc rokov skôr, zo semena prijatého od Zeme a Ohňa, túto potom neskoršie. Trvanie tunajšieho zriadenia je uvedené v posvätných písmach počtom osemtisíc rokov. Ukážem ti teda v krátkosti zákony tvojich spoluobčanov z čias pre deväťtisíc rokmi, i najkrajší čin, aký kedy vykonali.

Tu medzi mnohými veľkými činmi vašej obce, čo sú u nás zapísané, je predmetom obdivu jeden, čo nad všetky vyniká svojou veľkosťou a statočnosťou. Rozprávajú totiž písma, ako vaša obec zastavila kedysi veľkú moc spupne sa valiacu od Atlántskeho mora na celú Európu a Áziu. Vtedy totiž bolo možné dostať sa cez toto more, lebo malo pred svojím ústím, ktoré vy nazývate vo svojej reči Héraklove stĺpy, ostrov. Ten ostrov bol väčší než Líbya a Ázia dohromady a vtedajší cestovatelia mohli sa z neho dostať na ostatné ostrovy, a z tých ostrovov zase na celú náprotivnú pevninu, prestierajúcu sa okolo pravého mora. Lebo toto naše more, ktoré leží vo vnútri spomínaného ústia, javí sa ako záliv s celkom úzkym vchodom. Ale tamto je naozaj more a zem, ktorá ho úplne obklopuje, plným právom by bolo možné nazvať pevninou v pravom zmysle slova.

A na tomto Atlántskom ostrove povstala veľká a neobyčajná kráľovská moc, panujúca nad celým tým ostrovom a nad mnohými inými ostrovmi a časťami pevniny. Okrem toho na tejto strane k nám vládli nad Líbyou až po Egypt a nad Európou až po Tyrrhéniu. Nuž celá táto moc pozbierala sa kedysi v jedno a pokúsila sa jediným úderom podrobiť si vašu a našu vlasť i celú zem na tejto strane úžiny.

A vtedy sa mohutnosť vašej obce, Sólon, pred celým svetom zaskvela statočnosťou a silou. Postavila sa totiž na ochranu všetkých, a idúc spočiatku v čele Helénov, ale potom po odpadnutí iných donútená bojovať samojediná, podstupujúc krajné nebezpečenstvo, svojou odvahou a vojnovým umením premohla útočníkov a dobyla víťazstvo. Tým zabránila, aby neboli porobení, ktorí ešte neboli v porobe, nás potom, ostatných obyvateľov krajín vnútri Héraklových hraníc, všetkých nezištne oslobodila.

Ale v neskoršom čase nastali zrazu neobyčajne silné zemetrasenia a povodne. Prišiel jeden osudný deň a noc, a tu u vás prepadlo sa všetko mužstvo schopné zbrane do zeme, a práve tak isto aj ostrov Atlantis sa prepadol do mora a zmizol. Preto až doteraz je more na onej strane neprístupné na plavbu a skúmanie, lebo v ceste prekáža vysoko k povrchu nahromadené bahno, ktoré zanechal klesajúci ostrov.“

Predovšetkým si spomeňme, že je to deväťtisíc rokov od tej doby, čo podľa rozprávania bola vojna medzi tými, čo bývali von za Héraklovými stĺpmi, a všetkými obyvateľmi vo vnútri. Tú treba teraz dôkladne vykresliť. Týchto uviedla podľa povesti naša obec pod svoju vládu a vybojovala celú vojnu proti kráľom ostrova Atlántskeho, ktorý, ako sme spomenuli, kedysi sa tam prestieral a bol väčší než Líbya a Ázia, avšak ponoril sa pri zemetrasení. Teraz pôsobí svojím nepreniknuteľným bahnom prekážku v plavbe tým, ktorí odtiaľ plávajú na šíre more.

Čo sa týka mnohých barbarských národov i všetkých helénskych kmeňov, čo ich vtedy bolo, povie naša reč o každom zvlášť, ale o Athénčanoch vtedajšej doby a o ich protivníkoch, ktorí s nimi viedli vojnu, je potrebné povedať hneď na začiatku o moci jedných a druhých, i o ich ústavách. Z toho zase uprednostníme výklad o našej obci.

Bohovia sa kedysi delili o celú zem podľa jednotlivých miest, a to lósom, nie sporom. Teda každý z bohov dostal iné miesto, a to spravoval. Ale Hefáistos a Athená, majúci rovnakú prirodzenú povahu jednak príbuzenstvom ako deti jedného otca, jednak tým, že sú si rovní záľubou v múdrosti a umnosti, dostali obaja spoločne túto našu zem pre nich najvhodnejšiu. Stvoriac potom v nej dobrých domorodcov, vložili im do mysle poriadok ústavy.

Ich mená sa zachovali, ale ich činy vymizli z pamäti zánikom ich nástupcov a časom. Lebo obyvateľstvo, ktoré zakaždým zostávalo, bolo, ako sme povedali už skôr, horské a nevzdelané, poznajúc z počutia len mená domácich vládcov a okrem toho len málo z ich činov. Uspokojili sa teda s tým, že tie mená dávali svojim deťom. Ale pretože nepoznali vynikajúce činy a zákony skorších pokolení, vynímajúc akejsi temnej povesti o každom z nich, zanedbávali to, čo sa udialo pred nimi a kedysi v dávnych dobách. Tiež žili sami, aj ich deti po mnoho pokolení v nedostatku vecí potrebných na živobytie, a preto mali myseľ obrátenú len na predmety svojho nedostatku, a to bol tiež predmet ich rečí. Lebo rozprávanie povestí a skúmanie staroveku vchádzalo do obcí spolu s odpočinkom od práce, keď uvideli, že niekde sú už pripravené nevyhnutné podmienky na život, skôr nie.

Takýmto spôsobom sa teda zachovali mená starých predkov, ale bez činov. Veľmi mnoho mien, ktoré sa uvádzajú z doby pred Theséom, napríklad Kékrops, Erechtéus, Erichtónios, Erýsichton a ostatní, väčšinu z nich podľa tvrdenia Sólonovho menovali oni kňazi pri rozprávaní o vtedajšej vojne, a práve tak i mená žien, pretože vtedy bolo vojnové zamestnanie spoločné pre ženy i pre mužov. Preto stavali vtedy v chrámoch v zhode s onou zásadou ozbrojenú bohyňu.

Medzi vtedajšími občanmi tejto zeme boli jednak triedy zaoberajúce sa výrobou ako aj poľnohospodárstvom, ale vojnová trieda, ktorú vybrali na začiatku božskí muži, bývala oddelene. Tá mala všetky potreby na výživu a výchovu, ale tak, že vlastný majetok žiadny z nich nemal, pretože všetci za spoločný pokladali majetok všetkých a viac ako dostatočnú výživu nič od ostatných spoluobčanov nežiadali. Zaoberali sa všetkými prácami.

Aj o našej zemi sa hovorilo hodnoverne a pravdivo. Predovšetkým, že jej hranice vo vtedajšom čase viedli k Isthmú a smerom k ostatnej pevnine až po výšiny Kithairónu a Párnasu. Potom zostupovali, zaberajúc Orópsky kraj, naľavo potom popri mori siahali až k rieke Asopós. Úrodnosťou prevyšovala terajšie kraje, každý inak, a preto uživila početné vojsko poľnohospodársky nečinné.

Toto je veľké svedectvo o jej úrodnosti. Terajší jej zvyšok môže súperiť s ktoroukoľvek zemou svojou bohatou úrodou a pastvou pre všetky zvieratá. Pretože vtedy ich rodila nielen krásne, ale tiež vo veľkom množstve. A ako to dokázať a z ktorej stránky by sa právom nazývala zvyškom vtedajšej zeme?

Z ostatnej pevniny celá vybieha ďaleko do mora a má polohu ako mys. Pritom morská panva je okolo nej všade veľmi hlboká. Tu počas mnohých veľkých povodní, čo sa udiali za tých deväťtisíc rokov – toľko totiž rokov uplynulo od onej doby do dnešnej – zem odplavovaná z hôr počas tých vekov a za tých prevratov, neusadzovala sa ako v iných krajinách vo väčšiu naplaveninu, avšak voda ju unášala – a mizla do hlbiny.

Zostali teda, ako pri malých ostrovoch, oproti skoršiemu stavu teraz len akoby kosti chorého tela, keďže všetku hrubú a mäkkú hlinu vôkol odplavilo a zostalo len chudé telo zeme.

Vtedy však, dokiaľ bola ešte neporušená, boli na horách hlinené kopce. Roviny, ktoré sa teraz nazývajú kamenisté, boli plné ornice a na horách bolo mnoho stromov, po nich sú ešte teraz viditeľné stopy. Pretože niektoré hory zachovávajú len potravu pre včely, boli skôr zo stromov tam nasekaných vytesané brvná na väzby najväčších stavieb, a tie väzby, nie je to príliš dávno, ešte držali.

Rástlo tam aj veľa ušľachtilých vysokých stromov a pôda poskytovala bohatú pastvu dobytku. Rok čo rok ju napájali vodou Dióve dažde. Voda sa nestrácala ako dnes, keď steká z holej zeme do mora, avšak majúc hojne ornice, prijímala vodu do nej. Uchovávala ju pod vrchnou hlinitou vrstvou a vypúšťala potom z výšin do údolí. Tak vytvárala na všetkých miestach bohaté zdroje studničiek a riek, po nich ešte teraz zostávajú posvätné stopy pri skorších prameňoch, svedčiacich, že pravda je, čo sa dnes o nej rozpráva.

Vidiecka krajina mala teda takúto prirodzenú podobu. Bola náležite pestovaná skutočne ušľachtilými a nadanými roľníkmi, ktorí okrem toho mali najlepšiu pôdu, najväčšiu hojnosť vody i najpriaznivejšie podnebie.

Čo sa týka mesta, bolo vo vtedajšej dobe zriadené takto. Predovšetkým Akrópola bola vtedy inakšia než teraz. Terajší jej stav je následkom jednej nadmieru daždivej noci, ktorá ju koldokola rozmočila a spláchla z nej hlinu, za súčasného zemetrasenia a veľkej povodne, tretej pred pohromou za života Deukalíona. Ale skôr za starých čias prestierala sa dole až k Eridánu a Illisú a obsahovala vo svojom obvode Pnyx a naproti mala hranicu Lykabettós, všetka potom bola pokrytá zemou a hore bola, okrem malých výnimiek, rovná.

Na samých jej svahoch bývali remeselníci a roľníci, ktorí hospodárili nablízku. Hore sedela sama pre seba jediná trieda bojovníkov okolo svätyne Athenínej a Hefaistóvej, majúc výšinu koldokola ohradenú spoločnou stenou ako záhradu jediného domu. Bývali totiž na jej severnej strane, kde mali zriadené spoločné príbytky, zimné jedálne a všetky budovy a svätyne určené k občianskemu súžitiu. Bez zlata a striebra – tieto kovy totiž vôbec nevyužívali – avšak idúc strednou cestou medzi prepychom a prostotou, stavali si slušné príbytky, ktoré potom oni sami aj deti ich detí, keď v nich boli zostarli, zakaždým v tom stave odovzdávali iným, sebe podobným.

Čo sa týka južnej strany, opúšťali v lete záhrady, gymnáziá a jedálne a užívali ju na tento účel. Prameň potom bol len jeden na mieste terajšej Akrópoly, ktorý však zemetrasením zanikol. Zostali z neho koldokola terajšie malé studničky. Všetkým vtedajším obyvateľom poskytoval množstvo vody a bol náležitej teploty pre zimu i leto. Teda týmto spôsobom tam bývali ako strážcovia vlastných spoluobčanov a uznaní vodcovia ostatných Helénov, bdiac nad tým, aby počet mužov a žien už schopných zbrane bol po celý čas čo možno rovnaký, priemerne okolo dvadsaťtisíc.

Títo mali teda takéto vlastnosti a takýmto asi spôsobom stále rovnakým, riadne spravovali tak vlastnú obec, ako i Heládu. Preto ich uznávali po celej Európe a Ázii. Zo všetkých vtedajších ľudí mali najslávnejšie meno, a to tak pre svoju telesnú krásu, ako aj pre rozličnú vysokú kvalitu duší. Aké však boli pomery u ich vojnových protivníkov a ako sa od počiatku vyvíjali, o to sa teraz s vami priateľsky podelíme.

Skôr než začneme svoj výklad, je potrebné niečo ešte trochu objasniť, aby ste sa snáď nečudovali, počujúc helénske mená barbarských mužov. Dozviete sa totiž príčinu toho.

Sólon, zamýšľajúc použiť tú povesť pre svoju báseň, vypytoval sa na význam tých mien a zistil, že oni, prví Egypťania, ktorí ju zapísali, preložili ich do svojej reči. Tu zase sám, znovu preberajúc zmysel každého mena, prekladal ich do nášho jazyka, a tak si ich zapisoval. Tieto zápisy boli u môjho deda a ešte teraz sú u mňa. Ak budete teda počuť také mená, ako sú u nás, nech vám to nie je čudné, veď ste počuli príčinu tej veci.

Už skôr bolo povedané o losovaní bohov, že si rozdelili celú zem tu na väčšie, tu na menšie dedičstvá a zriaďovali pre seba svätyne a obete. Tak teda Poseidón dostal Atlántsky ostrov a usadil svoje deti zo smrteľnej ženy asi na takomto mieste ostrova.

Od mora ku stredu celého ostrova prestierala sa rovina, ktorá bola zo všetkých rovín najkrajšia a dostatočne úrodná. S tou rovinou sa stýkala uprostred ostrova vo vzdialenosti asi 50 stádií hora, na všetkých stranách mierne vystupujúca. Na tej býval jeden z tamojších mužov, zrodených na počiatku zo zeme, menom Euenór, so svojou ženou Leukíppou. Mali jedinú dcéru Kleitó.

Keď Kleitó dospela, zomreli jej matka i otec. Po nej potom Poseidón vzplanie túžbou a spojí sa s ňou. Vŕšok, na ktorom bývala, koldokola silne opevní. Vytvorí totiž striedavo vzájomne sa objímajúce menšie a väčšie kruhy mora a zeme. A to dva kruhy zeme, mora potom tri, majúc stred ostrova osou, všade rovnako od seba vzdialené tak, aby tam pre ľudí nebol prístup, pretože vtedy ešte neboli lode a plavba.

Potom sám bez námahy svojou božskou mocou usporiadal ostrov vzniknutý uprostred. Spod zeme vyviedol dva pramene vody, jeden teplý, druhý studený, a zo zeme dal vyrásť množstvo rozličnej potravy.

Splodil potom po päť dvojčiat mužského potomstva, vychoval ich a rozdelil celý ostrov Atlantis na desať častí. Prvorodenému z najstarších súrodencov pridelil matkino sídlo a okolité dedičstvo, ktoré bolo najväčšie a najkrajšie, a urobil ho kráľom nad ostatnými. Ostatných urobil vládcami a každému dal vládu nad mnohými ľuďmi a územiami veľkého rozsahu.

Potom dal všetkým mená, najstaršiemu a kráľovi to, od ktorého dostal meno i celý ostrov i more, totiž Atlántske, pretože prvý kráľ sa vtedy menoval Átlas. Po ňom narodenému súrodencovi, ktorý dostal dedičstvo na kraji ostrova k Héraklovým stĺpom až tam, kde sa prestiera kraj, teraz zvaný Gadeirský, dal grécke meno Éumelos, v domácom jazyku potom Gadeirós, meno, ktoré by bolo dalo vznik terajšiemu názvu tej krajiny.

Z druhých súrodencov nazval jedného Amféres, druhého Euaimón. Z tretích dal staršiemu meno Mneséus, mladšiemu Autochtón. Zo štvrtých pomenoval staršieho Elásippos, mladšieho Méstor. Pri narodení piatych bolo skôr narodenému dané meno Azaés, neskôr narodenému Diaprepés. Tí potom všetci aj ich potomkovia po mnoho pokolení tam sedeli, vládnuc nad mnohými inými ostrovmi v tom mori a majúc mimo to vládu, ako bolo už skôr povedané, nad obyvateľmi okolo Stredozemného mora až po Egypt a Tyrrhéniu.

Átlas mal početné a vynikajúce potomstvo. Starý kráľ odovzdával vždy vládu najstaršiemu zo svojich synov, a tak mnoho rokov zachovával postupnosť. Ich bohatstvo bolo také veľké, aké sa nikdy predtým nevyskytlo v žiadnych kráľovských rodoch, ani neskôr sa tak ľahko nevyskytne. Mali pohotove všetko, čoho býva potrebné v meste i ostatnej zemi.

Mnoho dôchodkov im prichádzalo zvonku z ich panstiev. Najviac životných potrieb poskytoval sám ostrov. Predovšetkým pevné i taviteľné hmoty, ktoré sa dobývajú dolovaním, medzi inými zvláštny druh mosadze, kov známy teraz len podľa mena. Vtedy však to bolo viac než púhe meno a vykopávali ho zo zeme na viacerých miestach ostrova, u vtedajších ľudí najvzácnejší po zlate. I prinášal v hojnosti všetko, čo poskytuje les na staviteľské práce, a tiež živil dostatok krotkého i divokého zvieratstva. Zvlášť slonov bolo na ňom veľmi veľa. Rástlo tam totiž hojne potravy tak pre všetky ostatné zvieratá, ktoré žijú v bažinách, močiaroch a riekach, ako aj pre to zviera, ktoré je najväčšie a potrebuje najviac potravy.

Okrem toho plodil a dobre živil rôzne voňavé korene, byliny, drevá i kvety a plody, čo ich len zem teraz rodí. Navyše jedlé plody, a to jednak plodiny suché, ktoré sú nám za potravu, jednak tie, ktoré požívame ako predjedlo – nazývame všetky ich druhy obilím a zeleninou – i tú plodinu, ktorá je drevnatá a poskytuje nápoje i pokrmy a tuky na mazanie. Ďalej potom ťažko uchovateľné plody ovocných stromov, čo rastú pre našu lahôdku a pochúťku, i všetko, čokoľvek po obede predkladáme presýtenému ako vítaný prostriedok proti preplneniu žalúdka. Všetky tieto krásne a obdivuhodné plodiny rodil v nesčíselnom množstve ten posvätný ostrov, na ktorý vtedy ešte svietilo slnko. Toto teda všetko dostávali od zeme. Zriaďovali svätyne, kráľovské príbytky i prístavy a lodenice, i celú ostatnú zem, a viedli to v tomto poriadku.

Najskôr vystavali mosty cez morské pásy, ktoré obkolesovali staré hlavné mesto, činiac tak cestu von i ku kráľovskému obydliu. Toto kráľovské obydlie zriadili hneď na začiatku v tom bydlisku boha i predkov. Ako ho potom jeden od druhého prijímal a výzdoby dopĺňal novými výzdobami, zakaždým prevyšoval, čím mohol, svojho predchodcu, až vytvoril sídlo vzbudzujúce úžas pri pohľade na jeho veľkosť a krásu.

Prekopali totiž priekopu od mora až k vonkajšiemu kruhu 300 stôp širokú, 100 stôp hlbokú a 50 stádií dlhú, a zriadili tak prieplav z mora do neho ako do prístavu, urobiac ústie také široké, aby do neho mohli vplávať i najväčšie lode. A tiež pásy zeme, ktoré oddeľovali pásy mora, prekopali tak, aby jedna triéra mohla preplávať sem a tam, a zaobstarali mosty s takým vysokým krytom, aby bolo možné dole podplávať. Krídla suchých pásov mali totiž takú výšku, že dostatočne vyčnievali nad more. Najväčší z tých kruhov, s ktorým bolo more spojené priekopou, mal tri stádiá šírky a susedný kruh zeme bol jemu rovný. Z druhých mal vodný pás šírku dvoch stádií, suchý bol zase rovný predchádzajúcemu vodnému. Ten potom, ktorý obiehal okolo samotného ostrova uprostred, jedno stádio.

Ostrov, na ktorom bol kráľovský dom, mal priemer päť stádií. Potom ho obohnali, ako i pásy a most, široký sto stôp, zo všetkých strán koldokola kamennou stenou a postavili všade na mostoch pri morských priechodoch veže a brány.

Kameň lámali koldokola zospodu na strednom ostrove a zospodu na pásoch na vonkajšej a vnútornej strane, jednak biely, jednak čierny, jednak červený. Tým zároveň vylamovali v nich po dvoch stranách lodenice, prikryté samou skalou. A domy stavali sčasti jednofarebné, sčasti pre okrasu pestré z kameňov rozličných farieb, využívajúc takto ich prirodzený pôvab. Hradbu okolo vonkajšieho pásu obložili po celom obvode meďou akoby náterom. Hradbu vnútorného poliali cínom a kruh okolo samotnej Akrópoly mosadzou s ohnivým leskom.

Kráľovský dom na Akrópole bol zriadený týmto spôsobom. Uprostred bol tam vysadený posvätný, ľudu neprípustný obvod zasvätený Poseidónovi a Kleitó, obohnaný zlatou ohradou, to miesto, na ktorom bolo na počiatku splodených a narodených tých desať kráľovičov. Tam tiež rok čo rok zo všetkých desiatich dedičstiev odvádzali každému z nich čiastky úrody.

Bol tam chrám Poseidónov, stádio dlhý, široký potom 300 stôp a primerane k tým rozmerom vysoký. Boh sám však mal trochu barbarskú podobu. Celý chrám mimo akrotérií zvonka potiahli striebrom, akrotérie potom zlatom. Vo vnútri vyložili strop belostnou slonovinou, zlatom, striebrom a orichalkom. Dovnútra postavili zlaté sochy, boha Poseidóna stojaceho na voze a riadiaceho šesť okrídlených koní, takého veľkého, že sa temenom dotýkal stropu. Koldokola potom sto Neréid na delfínoch – toľko ich totiž bolo podľa viery vtedajších ľudí – i mnoho iných sôch, venovaných od súkromníkov tam bolo.

Vonku okolo chrámu stáli sochy všetkých tých desiatich kráľov zo zlata, ich žien i všetkých potomkov a mnoho iných veľkých obetných darov, venovaných od kráľov a súkromníkov, tak zo samej obce, ako aj okolitých poddaných. Ďalej tam bol oltár, zhodujúci sa čo do veľkosti práce s touto stavbou, a kráľovský dom, rovnako tak pristal ako veľkosti ríše, tak nádhere svätyne.

Čo sa týka studní so studeným a horúcim prameňom, ktoré obsahovali nevyčerpateľné množstvo vody, a jeden i druhý boli neobyčajne užitočné lahodnou chuťou svojej vody, upravili si ich tak, že ich obklopili budovami. Vysadili koldokola stromy hodiace sa k vodám, a zriadili vôkol kúpele, jednak pod šírym nebom, jednak s teplou vodou kryté na zimu, zvlášť pre kráľovskú rodinu a zvlášť pre súkromníkov. Ďalej potom iné pre ženy a iné ako kúpeľ pre kone a ostatný dobytok, každé z nich s príslušným vybavením. Odtok viedli do Poseidónovho hája, v ňom rástli rozmanité stromy, pre úrodnosť pôdy neobyčajnej krásy a výšky, a potom vodovodom popri mostoch do vonkajších pásov.

Tam potom zriadili veľa chrámov mnohým bohom, i mnoho sadov a cvičíšť, zvlášť pre mužov, druhé pre kone, každé na jednom z kruhovitých ostrovov. Uprostred väčšieho ostrova bol hippódrom pre preteky konských záprahov. Mal šírku jedno stádio, do dĺžky potom sa tiahol po celom obvode ostrova. Vedľa neho boli z tej i onej strany strážne budovy pre obyčajné mužstvo kráľových strážcov. Vernejším bola prikázaná služba na menšom kruhu bližšie k Akrópole. Tým, ktorí vernosťou najviac zo všetkého vynikali, boli dané príbytky vnútri Akrópoly okolo samých kráľov.

Lodenice boli plné triér a náradia, ktoré patrí k triéram, a všetkým boli vhodne vybavené. Okolie kráľovského príbytku bolo teda takto zriadené.

Za tromi vonkajšími prístavmi sa tiahla od samotného mora koldokola stena, vzdialená všade 50 stádií od vonkajšieho pásu a prístavu. Jej konce sa pri ústí priekopy do mora zbiehali v jedno. Celý tento priestor bol zastavaný početnými hustými domami. Ústie a najväčší prístav sa hemžili loďami a kupcami, prichádzajúcimi zo všetkých strán. Ich množstvo spôsobilo vo dne i v noci krik a rozmanitý hluk i lomoz.

O meste samom i o okolí sídla je teda teraz povedané skoro všetko, ako bolo vtedy vyrozprávané. Pokúsme sa teraz opísať povahu ostatnej zeme i spôsob jej zariadenia. Predovšetkým teda, podľa rozprávania, dvíhal sa ostrov z mora veľmi vysoko a strmo, ale krajinu okolo mesta tvorila úplná rovina. Obopínala mesto a sama bola koldokola objímaná horami, zvažujúcimi sa až k moru, holá a rovná, podoby obdĺžnikovej, prestierajúca sa na jednej i druhej strane tritisíc stádií a šírku majúc od mora hore stredom dvetisíc. Táto časť celého ostrova bola obrátená k juhu, chránená proti severnej strane.

Hory okolo nej vtedy vraj vynikali množstvom i veľkosťou a krásou nad všetky terajšie, uchovávajúce v sebe početné bohaté osady perioikov, rieky i močiare a lužné lesy s hojnou potravou pre rôzne krotké i divoké zvieratá a lesy, rozmanité tak množstvom, ako i druhmi stromov, poskytujúc hojnosť dreva pre všetky práce. Takto bola tá rovina upravená jednak od prírody, jednak od mnohých kráľov za dlhý čas.

Bol to celkom predĺžený pravouhlý štvoruholník. Čo chýbalo, bolo zarovnané koldokola vykopanou priekopou. Čo sa týka jej hĺbky a šírky i dĺžky, nemožno uveriť rozprávaniu, že by dielo rúk ľudských – popri iných prácach – mohlo byť také veľké, ale treba povedať, čo sme počuli. Bola vykopaná sto stôp do hĺbky, do šírky potom všade stádio a tiahla sa okolo celej roviny v dĺžke desaťtisíc stádií.

Prijímala vody stekajúce z hôr, a vinúc sa okolo roviny a prichádzajúc z tej i onej strany k mestskému prieplavu, vypúšťala ich tadiaľ do mora. Zhora potom viedli do nej rovné priekopy, široké asi sto stôp, rovinou zase do prieplavu, vedúceho k moru. Jedna od druhej boli vzdialené sto stádií. Odtiaľ z hôr do mesta splavovali drevo a loďami zvážali dole i ostatný tovar, spojac umelými prieplavmi priekopy, aj naprieč medzi sebou, i s mestom.

Žatvu mali dvakrát do roka. V zime pomocou dažďovej vody z nebies, v lete potom zavádzali na polia priekopami vodu, ktorú rodí zem.

Čo sa týka branného mužstva, bolo zriadené tak, aby z bojaschopných mužov na rovine poskytovalo každé hospodárstvo po mužovi veliteľovi. Veľkosť jedného hospodárstva bola sto štvorcových stádií a všetkých hospodárstiev bolo šesťdesiattisíc. Na horách však a v ostatných častiach zeme bolo podľa rozprávania nesčítateľné množstvo ľudí a všetci po bydliskách a dedinách boli pridelení k týmto hospodárstvam, k poslušnosti veliteľov.

Každý veliteľ mal povinnosť poskytovať do vojny šiestu časť vojnového voza, takže vozov bolo desaťtisíc. Ďalej dva jazdecké kone a dvoch jazdcov, okrem toho ťažný záprah bez voza a k nemu bojovníka s malým štítom a paholka pre oba kone, potom dvoch ťažkoodencov, dvoch lukostrelcov a dvoch streľcov z praku, potom troch ľahkoodencov, vrhačov kameňov a troch kopijníkov, konečne štyroch námorníkov na obsadenie tisíc dvesto lodí. Branná kráľovská moc bola teda zriadená takto. Inak to bolo v každej z ostatných deviatich obcí, čo by však bolo treba dlho vysvetľovať.

Pokiaľ ide o úrady a hodnosti, boli od začiatku takto zriadené. Z desiatich kráľov každý na svojom panstve a vo svojej obci mal moc nad mužmi i nad väčšinou zákonov, trestajúc a usmrcujúc kohokoľvek chcel. Ale spoločná vláda a vzájomný styk medzi nimi riadili sa podľa Poseidónových zákonov, ako im ich odovzdával zákon a pravidlá, napísané od predkov na mosadznej doske, čo bola uložená uprostred ostrova v Poseidónovom chráme.

Tam sa zhromažďovali raz piateho, raz šiesteho roku, aby tak boli spravodliví k párnemu a nepárnemu. Na zhromaždeniach sa jednak radili o spoločných veciach, jednak vyšetrovali, či sa niekto niečím previnil, a súdili. Kedykoľvek zamýšľali súdiť, dávali si dopredu spoločne takéto záväzky.

V posvätnom Poseidónovom okrese na slobode chovali býky. Tu tých desať kráľov zostalo osamote a pomodliac sa bohu, aby mu chytili obľúbenú obeť, naháňali ich bez železných zbraní, iba drevenými kyjmi a pascami. Ktorého z býkov chytili, priviedli ho k doske a zabíjali pri jej hornom okraji tak, aby krv stekala po písmenách.

Na doske bola okrem zákonov prísaha, vyslovujúca veľké kliatby proti neposlušným. Keď tu podľa svojich obetných poriadkov spálili všetky údy býka, naplnili nádobu na miešanie a vhodili do nej za každého kúsok zrazenej krvi. Ostatnú krv doniesli do ohňa, dosku potom koldokola očistiac. Potom, naberajúc zlatými naberačkami z nádoby na miešanie a vlievajúc do ohňa, prisahali, že budú súdiť podľa zákonov na doske a že potrestajú toho, kto sa snáď niečím v minulosti previnil ako i v budúcnosti, že žiadny z predpisov vedome neporušila, a že nebudú proti zákonom vlasti ani vládcu poslúchať, ak nebude rozkazovať podľa otcovských zákonov.

Keď toto každý z nich bol sľúbil za seba i za svoj rod, a keď sa bol naplnil a uložil čašu ako obetný dar do chrámu božieho, venovali sa hostine a potrebám svojho tela. Keď potom nastala tma a oheň zapálených obetí vyhasol, všetci, oblečúc sa do najkrajšieho tmavomodrého rúcha, usadali na zem pri pahrebe prísažného ohňa. Tu potom v noci, po zhasnutí všetkého ohňa okolo po chráme, boli súdení a súdili, ak niekto z nich niekoho obviňoval z nejakého porušenia zákona. Po skončenom súde, keď nastalo svetlo, zapisovali rozsudky na zlatú dosku a ukladali ju na pamiatku s rúchami.

Práva jednotlivých kráľov riešilo veľa zvláštnych zákonov, nad iné však najdôležitejší ten, že nikdy nepozdvihnú zbrane proti sebe navzájom. Naopak, že všetci si budú pomáhať, ak by sa niekto v niektorej obci pokúšal zvrhnúť kráľovský rod, a že spoločne, ako ich predkovia, ponechajú moc rodu atlántskemu. Avšak o smrti niektorého z príbuzných kráľ nemal moc rozhodovať, keby rozsudok nebola schválila väčšina zo všetkých desiatich.

Túto tak veľkú moc, čo bola vtedy v onej zemi, pozbieral a priviedol boh proti tejto našej zemi z takejto asi, ako sa rozpráva, príčiny.

Po mnoho pokolení, pokiaľ v nich pôsobila božská prirodzenosť, boli poslušní zákonom a správali sa priateľsky k rovnakorodému božskému plemenu. Zmýšľali pravdivo a naskrz ušľachtilo, vedúc si v každom osude i spoločne medzi sebou mierne a s rozumom. Preto, opomínajúc si všetko, okrem mravnej a telesnej dokonalosti, málo si zakladali na pozemskom majetku a ľahostajne, skôr ako bremeno, niesli nadbytok svojho zlata a ostatného majetku. Neboli opojení rozmarmi, ani neupadali do chýb, strácajúc pre bohatstvo vládu nad sebou samými, ale triezvo a bystro hľadeli, že i všetky tieto majetky rastú zo spoločného priateľstva, spojeného s dokonalosťou, kdežto zhonom za týmito vecami a prehodnocovaním ich, hynú tieto veci samy a ono priateľstvo hynie spolu s nimi.

Z týchto zásad a pôsobením božskej prirodzenosti, doteraz v nich trvajúcej, rástlo v nich potom všetko, čo sme skôr opísali. Ale keď božská čiastka v nich mizla, miešajúc sa zas a zas s mnohým živlom smrteľným, a povaha ľudská nadobúdala prevahu, vtedy už, nemajúc silu znášať pozemské majetky, kazili sa a ošklivými sa javili tomu, kto dokázal vidieť, pretože stratili najkrajší z najvzácnejších majetkov. Ale ľuďom neschopným vidieť život v pravde blažený, zdali sa práve vtedy najkrajší a najblaženejší, keď sa napĺňali nespravodlivou ziskuchtivosťou a mocou.

Tu potom boh bohov Zeús, podľa zákonov kraľujúci a svojou mocou toto všetko vidiaci, spozoroval, že pokolenie je v biednom stave. Dostal nápad uvaliť naň trest, aby zmúdrelo a napravilo spôsob svojho života. Zhromaždil všetkých bohov do ich najslávnostnejšieho príbytku, ktorý stojí uprostred všehomíra a z neho vidieť všetko, čokoľvek bolo stvorené, a zhromaždiac ich povedal:

V Y S V E T L I V K Y

Akrópola najvyššie položená časť starogréckych miest.

Akrotéria (ž. r.) antický architektonický článok

zdôrazňujúci rohy a vrchol štítov.

Gadeirský kraj uvádzajú ako kraj v okolí rieky Guadalquivir v Španielsku.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa ale jednalo

biblický Gader (Geder), asi oblasť pri

meste Gedor medzi Betlehémom

a Hebronom. Dnes Chirbet – Džedur.

Heláda Grécko. Pomenovanie odvodené od Helléna.

Héraklove stĺpy väčšinou uvádzané ako skaly po stranách Gibraltarského prielivu.

V staroveku poznali v priestore Stredozemného mora minimálne päť

miest s „Héraklovými stĺpmi“.


Hippódrom dostihová dráha v starovekom Grécku.

Orichalkos neznáma zlúčenina medi, nerast?

Perioikovia asi potomkovia pôvod. Obyvateľov Kréty.

Triéra loď s tromi radmi vesiel nad sebou.

Tyrrhénia dnešné Toskánsko. Kraj v severnom

Taliansku. Pomenovanie podľa

Tyrrhéna (muž z ohradeného mesta),

ktorý viedol lídskych vysťahovalcov do

Etrúrie, kde prijali meno Tyrrhénčania.

Žiadne komentáre: