pondelok, 12. januára 2009

LITERÁRNY MEMORIÁL ŠTEFANA HUSLICU



LITERÁRNY MEMORIÁL ŠTEFANA HUSLICU

Milí fani!
V stredu 7. januára 2009 by sa náš dobrý kamarát, dlhoročný člen SFK ORION, spisovateľ Mgr. Štefan HUSLICA dožil 35 rokov. Jeho náhla smrť nás všetkých poznačila.
Rozhodli sme sa na jeho počesť vyhlásiť
Literárny memoriál Štefana HUSLICU.
Nejde o súťaž, nehrá sa o nijaké ceny.
Do memoriálu môže prispieť každý fan/fany ľubovoľným počtom poviedok v rozsahu max. 10 – 12 normostrán. Poviedky zasielajte vytlačené na adresu:
Scifi Klub ORION
Knižnica A. Bernoláka
Hlavné nám. 10
940 35 NOVÉ ZÁMKY
alebo mailom ako prílohu vo formáte doc. (MS Word) na:
ondrej.trepac@gmail.com
Tematika či žánrová príslušnosť poviedok je ľubovoľná.
Poviedky budú priebežne uverejňované na webovej stránke SFK ORION.

Ondrej TREPÁČ – POŠTA NA POKEC

James Bond zaklial a zúrivo odkopol kameň, ktorý sa mu náhodou priplietol do cesty. Prekliata robota! – uľavil si, keď uvidel rýchlo sa vzďaľujúce koncové svetlá svojho auta. – Tento mesiac už tretie Porsche! Q ma zabije! Ale ešte predtým ja asi niečo urobím M. Táto misia na Slovensku bola teda riadna hovadina! Mala ma poslať radšej niekam do Sierry Leone, určite by to dopadlo lepšie. A tomu magorovi, ktorý mi poradil, aby som si Bond Girl hľadal cez ten internetový pokec.sk by som tiež najradšej prehnal hlavou guľku zo svojho Walthera. Ešteže ten mi ostal. Tá malá hnusná štetka! Takto ma už dávno nikto neosral! A potom že vraj tu vo východnej Európe baby nevedia narátať do päť! Ešte dobre, že...
Odrazu mu vo vrecku zapípal mobil. Vytiahol Nokiu so zabudovaným počítačom, otvoril ho, ťukol prstom na niekoľko tlačidiel a ukázal sa mu ten poondiaty pokec.sk. Máš poštu! – signalizoval display. Stlačil Enter a čítal:

Drahý James!
Vďaka za auto, je absolútne špicové. Predstav si, podarilo sa mi ho otvoriť a naštartovať pomocou obyčajnej sponky na vlasy. Totálna bomba! Ide ako švajčiarske hodinky, čo si mi minule kúpil v Shoping Palace na Zlatých pieskoch. A tých všelijakých gombíkov, čo tu je. Ani neviem, ktorý na čo slúži. Totiž, aby si mi rozumel, píšem ti hlavne preto, že tu vlastne nič nefunguje, teda okrem internetu. Ten našťastie ide. Ale inak nič iné! Prosím ťa, napíš mi, ako sa tento prekliaty krám zastavuje. Nereaguje plyn ani brzda. Idem po diaľnici na Trnavu stoosemdesiatkou a ostatní mi ledva stíhajú uhýbať. Nech robím čokoľvek, nič sa mi nedarí. Pásy sa nedajú odopnúť, držia ma ako hluchý dvere. Okná sa nedajú stiahnuť. Prosím ťa, pošli mi nejaké inštrukcie. Vďaka! Ostávam prihlásená.
S láskou Tvoja B.

P.S. – prosím ťa, čo je to tá AUTODEŠTRUKCIA? Stále mi to tu na pane
li bliká 3... 2... 1





Dana Furi - ANJELI SA NEDAJÚ ZABIŤ

Narodila sa niekde na mieste, kde ju mal aj ktosi rád, kde aj dostala lásku i priazeň, no raz jej osud vzal otca, toho skutočného. Vlastne bol to alkohol, ktorý premohol jeho samotného a ktorý z neho spravil zviera. Zviera voči jej matke, ktorá bola zrazu taká slabá. Chránila ju od všetkých tamtých vplyvov, od otca holdujúceho alkoholu, striedajúc fľašu za fľašou. Striedajúc agresivitu za agresivitou, násilie za násilie. Neoprávnená žiarlivosť na matku bola ako droga, ktorá ho ubíjala, ničila ho v predstavách, že matka má iného muža. Veď toľko mužov obdivovalo jej krásu, jej ženskosť. Mala dokonalé telo, dokonalú tvár bez jedinej chyby, plné pery a dlhé čierne vlasy. Bola ako anjel, ktorý plače a ktorý mlčí. Ktorý odpúšťa chyby a verí sľubom, že to bolo už naposledy. Možno tomu uverila hlavne kvôli dcére, možno chcela uveriť kvôli jej snu o jednej šťastnej rodine.
A tá dcéra bola príliš malá, aby pochopila prečo je toľko krát mama uplakaná, prečo sa občas smeje cez slzy. Prečo je toľko krát zavretá v izbe so starkou a mama je kdesi v inej miestnosti, v tej istej odkiaľ vždy počula toľko hlasných slov a toľko hlasných sĺz.
Až jedného dňa sa z tej miestnosti dostala navždy. Bolo to po prvý raz, čo mamu nevidela skrývať si tvár. Po prvý raz, čo sa mama vzdala svojho sna a prestala veriť otcovým sľubom. V tú noc mama plakala pre otca naposledy. Možno keby jej v správny čas ktosi neprišiel na pomoc a nevytrhol ju z pod agresívnych rúk manžela, svoj život by skončila v otcovom náručí. Keď matkin život dohnal k ostriu noža, všetko pochopila. Tie roky poníženia a bolesti sa jej premietli pred očami a tie slzy boli slzy rozlúčky s celým utrpením. Prišlo pre nich auto a tie malé nevinné oči videli smer trasy auta ako cestu do neznáma.
Cesta ubiehala rýchlo, v pozadí sa mihali rozmazané obrázky, ktoré boli farebné ako matkina nádej v lepší život pre ňu a dcérku. Dúfajúc, že oná minulosť zostane navždy pochovaná a navždy pohltená v tom trápení, rozpustená v slzách a zadusená v žiali, ktorý prežívala tak dlho. Začalo pršať. Matkina duša bola ešte stále napustená slanou rosou a v tom daždi jej pripadal celý svet ako paleta farieb rozprestretá po šírom kraji. Kolesá auta robili stopy po mokrej ceste, ktorou sa blížili na nové miesto, ktoré malo byť také šťastné. Malé dievčatko zaspalo a prebralo ju len matkine pohladenie a babičkine vrelé slová na uvítanie v ich veľkom vidieckom dome. Bola to najsrdečnejšia žena, akú dievčatko doposiaľ spoznalo spomedzi tých všetkých ľudí, s ktorými sa predtým stretávala a ktorí žili s ňou a matkou. Mama vyšla z dverí auta a v objatí svojej matky sa cítila zrazu tak bezpečne. Vzala svoju dcérku do náručia a len matne si pamätá to dievča teraz, čo jej vtedy šepkala. Určite to boli slová, aké jej vtedy vedela dať len mama. Slová lásky a slová plné citu, že ochráni svoje dievčatko, že prekonajú všetko spolu. A matka od toho momentu, ako ju vzala do objatia, začala dúfať, že jedného dňa slzy uschnú a raz príde nový deň, ktorý zotrie zarosené rána. Že dni postupne odčítajú zlé spomienky a kvapky v jej očiach prestanú stonať, aj keď občas jej ich navlhčia.
Mama postupne začala veriť, že zatarasená cesta ku šťastiu sa pomaly odbúrava a prináša nový začiatok krásneho života s dcérkou a starými rodičmi v ich dome na kľudnom bezpečnom mieste, bez otcových nadávok, násilia a ponižovania.
A roky by mohli ubiehať takto kľudne ďalej a dievčatko by mohlo kľudne rásť a cítiť stále bezpečie, lásku matky i starých rodičov. Dali jej viac, než by si mohla taká malá dušička priať. Mama, aby uživila svoje dieťa veľa pracovala, chodila do práce na dve smeny a všetok voľný čas venovala svojej dcérke a medzitým boli s ňou starí rodičia, ktorých mala nadovšetko rada. Lenže život je vždy kľukatý a človek je v ňom občas taký bezmocný a človeku vždy začne čosi chýbať, ako jej matke.
V ten deň sa matka vrátila z práce neskôr, ako inokedy. V jej pohľade bolo čosi zvláštne, bolo čosi nové. Naklonila sa k dcérke, aby jej dala bozk na uvítanie. Dievčatko žmolilo v drobnej rúčke rožtek od paplónu a žiara z mesiaca dopadala presne na maminu tvár. Malé očka spozorovali tú hru noci na maminej tvári, videli akoby sa na matkiných perách mihla hviezda a svojou trblietavosťou jej obalila tvár. Pohladila ju po líčku a mlčala, len nemo sledovala dcérku, ktorá opätovala jej úsmev. V tej nemej hre slov dcérka cítila tú prenikavú vôňu, ktorá zaplnila celú izbu. Mama bola rozkvitnutá lúčnymi kvetmi a dodnes nosí tú vôňu v sebe, keď sa na ňu díva cez vrásky. Vtedy bola celkom iná, taká krásna a taká šťastná. A matka len mlčala a dívala sa, až kým drobné očká neupadli do spánku.


Slavomír CHREN - CHLIEB

Ešte, keď Čechy a Slovensko tvorili jeden štátny útvar, vtedy socialistická krajina budovala šťastný zajtrajšok – komunizmus. Povinne sa na ňom podieľali všetci – pracujúci a vodcovia strany.
Odmenou za kvalitnú a dobre vykonanú prácu, okrem platu pridelili podniky zamestnancom raz v roku týždňové rekreácie. Do jedného z turnusov vybrali aj mňa.
Nabrali sme smer - Bulharsko. Kolegyne a kolegovia prežívali neobyčajnú radosť, keď sa autobus v ranných hodinách konečne zastavil v meste nášho pobytu. Prvé, po čom sme zatúžili bolo poriadne sa najesť, keďže stravu v reštaurácii nám zabezpečili až na večer. Nejaké potravinárske výrobky sme mali z domova, no chýbal nám chlieb alebo rožky.
Partia pozostávajúca z troch žien a troch chlapov rozhodla – ideme hľadať samoobsluhu prípadne nejaký obchod s pečivom. Chodíme po uličkách už dobrú pol hodinu, ale bezúspešne. V tom kolegyňa dostala spásonosnú myšlienku. Opýtajme sa niekoho, kto by nám poradil. Problém nastal, akou rečou osloviť dotyčnú osobu. Neochota, trpezlivosť a neznalosť jazyka u „spoluchodiacich“
rozhodla : „Slavo, Ty by si mal ovládať ako-tak nemčinu, francúzštinu, ruštinu“- opýtaj sa niekoho !
Nakoľko bulharský jazyk sa podobá ruskému, vsadil som na ruštinu. Elegantne vyzerajúca dáma kráčajúca oproti nám, držiaca nákupnú tašku sa stala skúškou mojich jazykových znalostí. „Prošu Vas,gde zdes možno kupiť chleb?“. „No, to půjdete rovne, asi tak dvacet metrů, pak zatočíte vlevo, pak půjdete opět rovne, až přijedete ke križovatce, projedete přes ní a tam naleznete obchod se smíšeným zbožím, kde prodávají taky chléb“ - slušne odpovedala. Stojím, ako prikovaný v nemom úžase. Moje priateľky a kamaráti sa otáčajú a zadržiavajú smiech čakajúc, čo bude nasledovať. Poznali ma, že sa dokážem vynájsť vo väčšine problematických situácií a teraz mohli na vlastné oči vidieť, ako sa zachovám. Nestrácam duchaprítomnosť : „Spasíba, bolšoje spasiba Vam i charóšij deň Vam želaju“, lúčim sa s vďakou. Milá pani z našej spoločnej rodnej vlasti tiež dodala : „hezkej den vám přeji“, viditeľne spokojná, že pomohla Rusom, odchádzala. Nasledujúci výbuch doslova „hurónskeho“ smiechu bavil všetkých okoloidúcich. „Vieš, že som v prvej chvíli myslela, že sa prezradíš “, povedala so zaslzenými očami od dobrej nálady kolegyňa, „už ani nepamätám, kedy naposledy mi vyhŕkli slzy od radosti“.
V ten deň začali pre nás nezabudnuteľné chvíle na pobyte v Bulharsku. Pritom stačilo tak málo – začať hľadať obchod s chlebom...


Slavomír CHREN - POPLACH

Nevľúdny novembrový deň, prichádzajúcej zimy. Silný vietor, obloha zatiahnutá tmavými mrakmi, z ktorých mohlo každú chvíľu poriadne spŕchnuť. Počasie typické pre toto ročné obdobie.
Po príchode domov do paneláka odložím tašku, vytiahnem z nej fľašu s kávou a idem na medziposchodie. S nemalým pôžitkom si zapaľujem cigaretu a začínam popíjať vzácny čierny mok. Pri druhom „šľuku“ spozorniem. Do siva zašpinené okno mi poskytlo nezvyčajný pohľad. Oproti asi vo vzdialenosti 200 metrov sa na jednom z balkónov činžiaka dymilo. V duchu si hovorím: „nemajú rozum, čo tam môžu páliť?“ Dym nárazovým vetrom silnel a slabol. Chvíľu ho nebolo vidieť. Zrazu sa však začal „valiť“ cez okná a dvere. To ma vyplašilo. Čo keď vo vnútri horí a nikto nie je v byte? Predstava výbuchu a následných obetí mnou zatriasla. Človeče konaj ! Jedná sa tu predsa o ľudské životy a materiálne škody. Vyťukám rýchlo na mobile číslo hasičov a nahlasujem požiar. Technik ma pre istotu prezváňa, aby sa uistil, že si nerobím srandu.
Neprešlo vari päť minút a už z diaľky počuť hukot sirény. Oproti na ulici sa objavuje sprievodné vozidlo, za ním cisterna a vozidlo s rebríkom. Ešte volám na centrálu a navigujem ich na správne miesto. Všetky tri vozidlá sú už na mieste. Netrpezlivo čakám, čo sa bude diať. Nedeje sa nič. Po chvíli vozidlá odchádzajú. Už som to na medziposchodí nevydržal. Idem výťahom dolu. Ponáhľam sa k určenému miestu požiaru. Vonku, už zblízka ma aj v tom sychravom počasí zalial pot. Balkón poschodia, kde sa „valil dym“ bol potiahnutý sivou plachtou, ktorá sa prevaľovala zo strany na stranu. Rýchlo vyťukávam číslo hasičov. Technikovi vysvetľujem, čo som až teraz bezpečne spoznal. Už sa len s obavou pýtam, či budem musieť tento výjazd hradiť. Odpovedal, že nie, považujú to za „planý“ poplach. Uľavilo sa mi. Dotyčný si mohol pomyslieť : „mal asi trochu uhnuté, tak nás zalarmoval“. Ale ja som bol triezvy a keď si náhodou niekedy vypijem, tak iba symbolicky, aby sa nepovedalo. Možno, keby som bol podgurážený išiel by som najskôr obzrieť „požiar“. Žiaľ ako triezvy som neobstál a videl fatamorgánu.
S odstupom času musím vysloviť obdiv a úctu hasičom, ktorí bleskovo zareagovali a rýchlo „uhasili“ môj pocit záchrancu ľudí a majetku.



Lucia Kapsová - Obeť panny

Sedela vedľa neho na zaprášenej podlahe. Všade okolo sa rozťahovala tma, naťahovala sa po nich lepkavými studenými prstami. Len mesiac svietil tým, čo ostalo z okna a kreslil na zemi štvorce vždy ďalej a ako slnečné hodiny odratúval čas utekajúci na východ. Schovával si ruky pod kabátom, aby sa ich nemohla dotknúť. Niečo vravela, ale nemusela ani míňať slová. Počul ju svojím vnútorným sluchom. Rozumel jej. Vedel, čo chce skôr, než to vyslovila. Sedeli tam obaja možno už celé veky. No keď štvorec mesačného svitu dopadol na jeho tvár všetko bolo zrazu preč.
(Pomaly sa presekával cez husté kríky. V tomto kúte lesa ešte nikdy nebol a iba tušil ako sa odtiaľto dostane späť. Kríky sa za ním zatvárali a cesta mizla. Už sa chcel vzdať, keď zrazu uvidel za závesom konárov to, čo hľadal.)
On bol ...
No, možno bol...
Keď ho v noci zacítili psi začali vyťahovať svoje nekonečné mesačné melódie, ktoré sa v tichu ozývali do ďaleka.
Mal rád svoje osamelé noci, mohol sa v sebe donekonečna prehrabávať, ubližovať iným a sebe. A mohol pokojne myslieť na bránu inam, ako si nazval ženu, čo ho dostala na druhý breh sveta. Bola tam sama ešte príliš krátko, aby vedela čo to znamená a tak mu nedala na výber. Krásna a éterická, v jemných modrých šatách, ktoré nič neskrývali. S vlasmi osekanými do strapata ako chlapec a tvár dievčatka. Len telo vravelo...
Žily také modré a koža taká jemná, že vyzerali ako vytetované na zápästiach.
Svojím bozkom mu vysala dušu z tela.
Preklínal ju.
Preklínal prekliatu.
Nenávidel.
Lebo odišla, keď už ochutnal a to, čo dostal mu nestačilo.
Stratila sa v priestore.
A potom ju opäť uvidel.
No len jej tvár a oči stratené v lícnych kostiach.
Jemnučké žily.
Pulzujúce.
Na zahryznutie.

Toto bola ľudská bytosť.
Ako on tak neskutočne neskoro.
A nechal ju žiť.
Čo sa to robí?
Trpel.
Jeho noci sa predĺžili na celé veky.
Chvíle za dňa, odporné slnko vysoko. Nekonečná prázdnota v už dávno prázdnom tele.
Nemohol spať.
A noci, keď neprišla, taká bolesť ako hlad a smäd a nikde nič nasiaknuté krvou.
Priznal sa a viac neodišla.
Nechápal ju.
Robil všetko, čo vedel, čo ho noc naučila, aby ju vystrašil, odohnal. Hoci všetko v ňom kričalo o niečo iné.
Bál sa.
Že ju chce len na krátky čas.
Že zvíťazí hlad a on konečne pritiahne jej krehké telo k sebe a ochutná, čo v nej prúdi.
Teplá, sladká krv.
Niekedy ju chcel až tak, to sucho v ústach stratí sa iba, iba keď... HNEĎ!
Cez deň o nej sníval.
V noci sa musel krotiť.
Volanie utíšiť smäd bolo silnejšie ako, ako. Láska?
V ten večer ho zaplavilo, prelialo sa mu telom ako horúčava a zhaslo všetko.
Vtedy, keď tak ako po iné chvíle sedeli spolu, žmúrili do mesačného svetla a on si skrýval ruky poznačené krvou v kabáte.
Počul výkrik.
Znel ako akýkoľvek výkrik, obyčajný, toľko ich už stvoril za dlhých mesačných nocí.
Keby mala noc viac času.
Na východe sa zapaľovali prvé prúžky svitania.
Cítil ako mu vychádzajúce slnko vysáva špik z kostí a silu z tela.
Niekto tu dýcha?
Vyzliekol si svoj čierny kabát.
(Chodníček končil tesne pri diere v múre, starom, obrastenom machom a trávou. Kedysi to bola ohrada kamenného domu. No ani s toho veľa nezostalo. Iba schody vedúce nikam. Starý dom? Nie. Maličký zabudnutý zámok. Kopec hneď vedľa. Miesto sily. Genius loci bolo cítiť tak jasne ako vôňu kvetov v starej záhrade. Som na mieste.
Privítala ho rozľahlá miestnosť. Diery po oknách prevŕtali konáre kríkov. Načahovali sa dovnútra akoby sa chceli dotknúť stien a zobrať si všetko. Vtedy, len čo sa rozpozeral v šere, to uvidel.
Najskôr zostal celkom chladný.
Iba ho vydesil veľký čierny kabát ležiaci na dlážke.
Až z blízka zistil, že pod kabátom niečo je a vyzeralo to ako obrysy ľudského tela. Dolu chrbticou mu skĺzlo desať chladných prstov a zahrali na stavcoch zimomravú melódiu.
Opatrne zdvihol kabát a pripravil sa na útok.
Strach a predstavy z neho vysali všetku krv.
Potom uvidel jej telo, jednoznačne ženské telo, nehybné a šok ho dostal na kolená.
Mohla mať tak šestnásť, ešte v jej bledej tvári videl odchádzajúce detstvo. Vlastne v tom, čo zostalo z jej tváre len hádal ako slepec, čítať sa veľmi nedalo. Mala ju plnú rán a ruky samá modrina. Zdalo sa, že jej krehké telo dievčatka už v sebe nemá nič.
Chladla mu pred očami.
Ležala v mláke vlastnej krvi, ale keď sa k nej sklonil a zobral ju do náručia zacítil jej dych ako slabučký šepot. Odkopol kabát. Až vtedy to uvidel. Na ramene tam, kde sa krk spája s telom má hlbokú ranu. Musí niečo urobiť sám. Cestou k ľuďom celkom zhasne. Jej sviečka už len hádže tiene. Prešiel s ňou do malej izbičky vedľa a našiel čistučké hniezdo z kožušín a prikrývok. Uložil ju tam a pustil sa do práce. Použil natrhané pásy plátna, vždy ich nosil so sebou a prikryl ju. Čierny kabát vyniesol von, pretože patril k niekomu, no veď... Cítil z neho smrad z iného sveta. Pach krvi. Pozeral na jej boľavú tvár a pochopil.
Nad hornou perou mala tri krvavočervené znamienka.
Čakanie bolo dlhé, ale na chvíľku predsa otvorila oči a pohľadom niečo hľadala.
Večer dýchala ešte ťažšie a bola úplne mimo všetko dianie.
Vytratil sa von.
Zomierala.
Ako noc chladla a blížila sa k ránu začul tiché a opatrné, ale zreteľné kroky.
Potom tichý vzdych. Ako výdych.
Dal im čas, len krátku chvíľu a potom vošiel, aby ju nachystal na poslednú cestu.)
–Som tu. O chvíľu je ráno, dievčatko.—
Usmiala sa.
–Viem.—
–Bola si mŕtva?!—
Znovu ten úsmev. Cítila sa akoby vládla svetu, keď sedel pri nej. Nikdy necítila nenávisť. Možno zo začiatku odpor.
Nechcel jej ublížiť.
Musel.
Urobila chybu, keď zatvárala oči pred tým, kto v skutočnosti je. Ale teraz ho už chcela tak veľmi, že sa prestala pozerať celkom.
(Opatrne som sa jej dotkol. Dýchala. Obväz na rane je biely a čistý. A večer, to prisahám, bol celkom nasiaknutý krvou. Pomaly otvárala oči. Nevydržal ten pohľad a pozrel na stenu za ňou. Keď sa k nej pohľadom vrátil mala oči tam, kde predtým. Otočil sa, ale nikoho nevidel. Opatrne sa jej dotkol studenej ruky. Privrela oči pred slnkom a znovu ich otvorila. Neodpovedala. Otočila hlavu k stene a zaspala.
Znesie slnko.
Ešte je čas.
Večer sa už posadila. Bola tichá a smutne krásna. Vlasy jej padali do očí, na kožušiny, prikrývali ju a skrývali tvár, ktorá sa hojila pomaly. Akoby na ňu kúzla nezaberali.
V noci ležal pri nej a počúval ako potichu plače do prikrývky. Našiel jej ruku, ale zastavili ho hrubé kožené náramky. Jediné, čo si vypýtala. Hneď ako sa prebrala a začala vnímať ukázala do kúta a tam ich našiel.
Prešiel nižšie. Jej prsty ostávali studené a nehybné.
–Vieš, že si už otvárala bránu inam, keď som ťa našiel.—
Vzdychla.)
Chcela sa ho dotknúť. Cítiť ho úplne všade. Chcela, aby sa jej dotýkal. Ako človek. Znovu si schoval ruky.
–Prepáč.—
–Neospravedlňuj sa. Nemala som zatvárať oči a čakať, že sa budeš správať ako človek. Vo vnútri som mala takú vystrašenú myšlienku, čo bude. Ale bola veľmi potichu. Niečo kričalo hlasnejšie.—
–Nemôžeš takto trpieť.—
–Ššsst, musel si. Netrpím. Len telesne.—
–Ublížil som ti. Veľmi. Toto som necítil už večnosť.—
–Prečo ma nechceš zobrať do svojho sveta? Prečo? Možno by nám bolo dobre. Už by si ma nemohol zabiť. Ani by si s toho nemal strach. Boli by sme rovnakí. Večne spolu.—
–Prekliaty.—
–S tebou chcem všetko. Keď sa ma nemôžeš dotýkať kým som človek možno potom...—
–Nie. Nevieš, čo chceš. Nechcem, aby si cítila toto. Nechcem ťa prekliať. A požehnávať neviem. To očakávaš. A zamieňaš si požehnanie s prekliatím. Nikdy by nám nebolo dobre. Nechcem, aby si bola ako ja, ale taká ako všetci ľudia, chvíľku živá potom mŕtva. Preklínala by si ma. A bolo by to zbytočné. Navždy zatratený.—
–S tebou to chcem. Čokoľvek chcem ak to znamená byť s tebou.—
–Zabijem ťa!—
–Tak mi daruj večný život.—
–Nie. Nemôžem.—
–Chceš vidieť ako starnem a zomieram?—
–Ja necítim čo ty. Je vo mne niečo temné, čo ani láska nedosiahne.—
–Už dosiahla. Bojíš sa mi ublížiť. Tým, že ma zabiješ, alebo necháš žiť večne.—
–Konečne si pochopila. Večnosť je horšia ako smrť.—
–Tak urob to, čo menej ublíži tebe. Ja to prijmem.—
–Odídem.—
–Nechcem, aby si odišiel.—
–Musím. Cítim ako zlé vo mne už zase kričí a chce von. Veríš mi? Prvý krát by som radšej ostal smädný naveky ako zabil.—
Opatrne ho chytila za ruku.
–Nemala by si. Mám na rukách toľko krvi!—
Nevšímala si jeho slová. Pobozkala každý prst a potom aj jeden bozk do dlane. Zatvoril oči a celý sa rozochvel. Ponorili sa jeden druhému do očí a on už vedel, čo chce urobiť. Hoci jej len nedávno vrátil život. Cítil jej túžbu zomrieť ako horkú chuť na jazyku. Len nech ju nemusí vidieť starnúť a aby ho ušetrila. Len nech nie je prekliata. Pretože on nechce to, čo chce ona. Žiť aj prekliata, ale s milovanou bytosťou.
Opatrne jej prešiel palcom po hornej pere a zotrel tri kvapky svojej krvi.
–Tak nie?—
Šepot v tom tichu znel ako výkrik.
Pokrútil hlavou.
–Nechcem žiť bez teba. S tebou by aj prekliatie bolo požehnaním.—
–Nie!—
–Viem, že odídeš. A to už nebude život. A tiež nechcem vidieť ako trpíš kým ja zomieram bez možnosti stretnúť sa na druhom brehu. Urobím to hneď.—
Striaslo ho.
–Nechceš mi darovať nesmrteľnosť, v ktorej by sme boli rovnaký a spolu. Preto odídem ešte skôr než ty. Neuvidíš ako zomieram. A ja neuvidím ako odchádzaš.—
–Si krutá.—
–Ty si krutý.—
Mala pravdu. Nemal jej to robiť. Už dávno sa mu v myšlienkach odpútala od spomienky na krásnu ženu v modrých šatách. Je neskoro. Kocky sú na stole. Musí hrať. Už nie je čas vysloviť nevyslovené. Že nejde len o strach z prekliatia ale aj o pomstu. Musí trpieť za to, že na začiatku chcel, aby trpela pre niečo s čím nemá nič spoločné.
–Nechcem to takto. Nechcem..—
–Ani večnosť nechceš. Niekto to musí rozseknúť. Ja tú silu mám. Tú smrť chcem ja, ale aj ty keď mi ju odmietaš vziať navždy.—
–Tak radšej toto ako večné prekliatie. Bál som sa, že ťa zabijem. A už to robím.—
Sám sa vydesil zo svojich slov. Je neskoro! Tak neskoro! Rozhodla sa. Ale nie je úplne neskoro. Ešte ju nezabil sám. Svojím smädom. Trpel ako zviera. Ruky v jej rukách sa mu triasli. Vedel aké je byť nesmrteľný, stále blúdiť bez pokoja. Cítil niečo také silné až nechcel, aby cítila čo on za tých nekonečných, mesačných nocí. Nikdy by neboli šťastný a dlho by neboli ani spolu. Vedel to. Pustil jej ruky.
–Nechcem to vidieť. Ani vedieť ako.—
–Ani ja to nechcem. Bolelo by ťa to. ––
Neskutočne. Ale slová ostali zamknuté v ústach.
–Vezmem si tvoj kabát. Stále budem s tebou, keď si ho oblečieš. Si vnímavý. Nájdeš v ňom moju dušu. Akoby som predsa dostala večnosť. Bez prekliatia. Dokážeš to?—
–Dúfam, že áno. Vieš, čo robíš? Nechceš ma len zničiť?—
–Nemám dôvod ťa trestať a ničiť.—
Uplynula hádam večnosť v tichu.
–Už musíš ísť. Chcem to urobiť kým je vonku.—
Nad spoločným posledným objatím sa vznášalo nevyslovené ľúbim ťa.
Nezvládol to. Odísť. Nechcel ju v tej chvíli nechať samu. Posledné, čo pre ňu mohol urobiť. Aj keď ho tá bolesť zožerie zaživa.
Už nevnímala keď k nej prišiel. Muž vonku zaspal a k posledným zábleskom tmy pred svitaním bolo ešte ďaleko. Držal ju v náručí, prikladal si jej krvou zamazané ruky k ústam, bozkával ju a plakal. Cítil, že tak ako chladne, chladne aj niečo v ňom, čo prebudila svojím dotykom.
(Až keď sa prebudil nasiaknutý nočným chladom pochopil celkom jasne, čo sa mu stalo a chvíľu sa hľadal. A všetko sa stalo kým spal. Ležala v kúte, zabalená v kabáte, pod ktorým ju vtedy našiel. Mala zatvorené oči a pokojnú tvár. Celkom čistú. Nedýchala. Mesiac ju robil ešte bledšou. Spod hrubých náramkov pomaličky vytekala jej krv. Zvyšná bola naokolo, nasiakol ňou kabát, jej šaty aj vlasy. Vzal ju do náručia a uložil do hniezda z kožušín, kde ešte večer zaspávala vedľa neho. Prišiel zničiť temnú silu. Kým to stihol zničila sa sama.
V miestnosti sa ozývali kroky.
Mesiac sa skryl v mrakoch.
Odchádzajúca noc sa zrazu zaplnila tichými vzdychmi a šepotom.
Nemohol tam viac zostať. Ten šepot ho prenasledoval aj cestou späť ešte spiacim lesom.)
Nadýchla sa.
Oči prerezalo ostré svetlo vychádzajúceho slnka. Ležala pod niečím tmavým.
Kabát.
Čistý.
Siahla si na ruky.
Náramky zmizli.
Cítila drobné jazvičky.
Vtedy si uvedomila, že na sebe nemá celkom nič.
A všade po tele cítila niečie dotyky.
Siahla vedľa seba. Ležal tam.
Vlasy sa im miešali, prikrývali mu pol tváre. Strapaté ako tie jej.
Ruky mal čisté a také obyčajné. Tmavé tetovanie žíl zmizlo.
Spal.
Pokojne dýchal.
Nahý ako ona.
Cítila ho na svojom tele. Potom to uvidela.
Ešte sa jej zdalo, že počuje ich šepot a vzdychy, vzdialená ozvena.
Spomenula si.
Ale niečo iné ju dostalo.
Spal.
A slnko mu svietilo priamo do tváre.
Zamrazilo ju všade.
Prešla mu po tvári, po vlasoch, odhrnula ich a nič sa nestalo.
Otvoril oči.
–Žiješ!— Vydýchol.
Ukázala mu čisté ruky. –Zázrak!—
–Nie. Láska.—
–Ty si naozaj... Neverím. Láska. Povedal si láska?—
–Láska je ten zázrak. Áno. Naša láska. Dokázala si to! Dala si mi život!—
–Ty si skutočne...—
–Áno. Človek ako ty. Poď sem. Chcem ťa konečne cítiť na svojej ľudskej koži.—
–Už si... Naplnili sme tým zvyšok noci.—
–Naozaj? Tak mi pomôž spomenúť si ako...—

Lucia Kapsová - Hlas

Som tu sama. Ale nie úplne sama. Hľadajú ma, možno nájdu, no ja s nimi nepôjdem späť. Podľa nich asi robím chybu a mám chcieť byť nájdená. Netušia. Som v inom svete a je tu nečakane dobre. Tento neskrýva pocity, netreba slová v písmenkách, nepotrebujem dýchať. Sedím sama tu pod oknom a vonku sa zhasína. Prichádza noc. Chlad je iba miznúci povlak na koži. Slová, ktoré som počúvala boli prázdne, studené. Ale podstata zostáva. Stále som to ja, spútaná a pocitová. Pred sebou neutekám, za svetom živých zatváram dvere. Už ma bolesť neobjíma, len jemne hladká. Noc šepká, nádherná bludička. Spánok neprišiel, netreba, všetko je sen. Aj svitanie sa rodí nahé.
–Zvláštne. Také šťastie vždy sľubuješ tvárou.—
Uší sa nič nedotýka. Hlas prelieza mnou. Cítim, že v tom dotyku vychádzajúceho slnka nesedím sama. Zbytočné hľadať očami. Niekto mi šepká v hlave. Dokonca aj jeho smiech znie rovnako.
–Už dlho ťa vnímam. Sedíš tu, šťastná tvárou, do očí som sa ja hlupák zase nepozeral! Skoro vždy zhasnem v tom prievane. Po nasťahovaní ide o život! Pozerám s tebou von. Vnímaš svet ako dieťa, čo prvý krát uvidelo dúhu. Vieš, bola si v tom prvom svetle neskutočne krásna. A znovu vnímam len bolesti. Moje – tvoje.?! —
Zvláštne spojenie dvoch duší. Ako keď svetlo pozrie do očí. Milovanie času a večnosti na hranici mňa a... Naše spojenie hovorí, svet tiká sekundami. Hlas v mojom vnútri je napriek blízkosti trochu ďaleko. Spomínam si vďaka nemu ako chutil večer v zime.
Oveľa silnejšie cítim niečo, čo, čo je to, kto je to tam vonku a predsa blízko! Zvnútra na koži!
–Kde si? Kde sa mi stratila? Kam si sa ukryla? Hľadám ťa. Toto je to o čom sa hovorí – nehovorí? Mlčí? Čo sa nevysloví? Ja som s tebou stále. Nespím. Dýcham? Povedz mi. Nie je to pravda! Určite si neurobila tú hlúposť. Nevnímam ťa chladnú. Ešte stále si! Sme!—
Opakuje, volá, ťahá ma k sebe prítomnosť prilepená zvnútra na koži. Šepká aj veci, ktoré na papier nemôžu. Lebo nepoznajú písmená.

A hlas v mojej hlave ich vytrvalo osekáva po svojom. Hladká ma:
Zostaň, zostanem, naučím sa žiť v prievane, naučím ťa zatvoriť okná a dvere. Bolesť zostarne a stratí zuby. Počúvaj len mňa. Už dlho sa s tebou milujem pocitmi. Poznám všetky miesta v tebe, chvejú sa, keď sa ich dotýkam. Teraz si voľná, teraz si moja, konečne ma vnímaš tak ako ťa ja vnímam. Sme jedno ako noc a deň na svitaní. Toto chceš zahodiť?
Vráť sa! Prosím! Pomôž mi! Pocity, niečo spoločné, kúsok minulosti. Stále môžeš. Ale už chladneš.
–Poviem ti príbeh, môžem?—
–Neverím vymysleným príbehom. Ale dobre, môžeš hovoriť.—
–Tam vonku je muž, ktorý rád rozpráva ako miluje jednu ženu. Ona cíti jeho blízkosť. Zlo ako prievan, ako silu, ktorá v nej zhasína život a berie. Jeho bolesť v nej nie je láska. Nasťahoval sa jej do očí, zhasol ju, aby mohol svietiť sám. Potrebuje tú ženu ako vosk, ako drevo na oheň, ako knôt. Nalepil slová na jej kožu zvnútra, ale napísal rozprávku hlavne pre svet. Ona to vie. Iba si nevie veriť.–
–Ten príbeh nie je vymyslený! Ale kde si ty? Kto vlastne si ty?—
Som tá, čo v tebe stále žije. Ja som oheň, ktorý ho spáli. Pomôž mi horieť.
Cítim krv. Znovu sa hýbe v žilách. Chlad prekvapkáva dovnútra. Ale ja cítim v sebe hlas. Silu. Teplo, tekuté severské svetlo. Cítim ho vnútri na koži kde je zrazu také ticho! Počujem svoj dych a vidím ho. Vidím zvláštne iný úsmev muža.
Muža, ktorý ma včera zabil.


Lucia Kapsová - Balada pro kluka s provazem

Kdo ukoval
tvé srdce
ten ví
-kdy usnul ve tvé duši
anděl s bílou dámou
-kdo tě vysvlekl
ze všech hříchů
-zaklel v samotu
opravdovostí
,ve světě,
kde se opravdu jen dýchá.
Tvou cestu
můžu
sdílet
nemůžu měnit
ten cejch
ukovaný s tvým srdcem
jako stigma.
Bílá dáma
skrývá
anděla
pod svá studená křídla.
Poslední
šílené
ledově chtěné
očekávané
milování
na věčnost.

Žiadne komentáre: