štvrtok, 10. marca 2016

GATEWAY TO SPACE - medzinárodná výstava, Budapešť, Milenáris park, 9.3.2016

  Bol to od Zoliho Gergelyho dobrý nápad. Jedného dňa ma oslovil s tým, že v Budapešti (BP) sa koná veľká výstava o dobíjaní kozmu a o kozmickej technike s názvom GATEWAY TO SPACE (GWS) , že sú tam vystavené modely skutočných kozmických lodí atp. Tak som to na nete kukol a zistil som, že veď BP nie je zas až tak strašne ďaleko aby sa to nedalo na otočku obísť.
   Dohadovanie sa, kto pôjde a kedy sa pôjde síce nejaký čas trvalo, ale nakoniec sme sa dali dokopy štvorčlenná partia - Evka Seková, Eugen Németh, Fero Procházka a ja. Podarilo sa nám dostať dovolenky (teda okrem Fera), zamenili sme si eurá za forinty a 9. marca ráno sa zišli na stanici.
   Cesta do BP prebehla celkom v pohode, vlak išiel úplne načas, hoci miestami (hlavne na maďarskej strane) sa mi zdalo, že sa strašne vlečie. Nakoľko však neovládam trasu Štúrovo-BP, nemal som predstavu, kde sme a ako ďaleko ešte máme ísť. Preto sa mi vjazd do stanice Keleti zdal nečakaný.
   Hneď po vystúpení z vlaku nás oslovil taxikár pobehujúci po nástupišti, ale neboli sme si istí, či máme všetci dokopy toľko peňazí, aby sme ho mohli zaplatiť. Tak sme si zohnali lístky na metro (350 huf/ks), našli stanicu (je priamo pod nádražím), previezli sa 5 zastávok a vystúpili na akomsi námestí Kalmána Szélla, odkiaľ nás Evka zdatne znavigovala do Millenáris parku (od metra to nebol ani  1 km).
   Pravdu povediac, z Budapešti ako takej sme toho ozaj veľa nevideli, pár ulíc, ktorými sme sa dostali z metra na miesto určenia. Je to veľkomesto ako každé iné, so všetkými duhmi i neduhmi. Ale čo sa mi fakt páčilo, to boli prechody pre chodcov - keď zasvietila zelená, tak aj svietila - dovtedy, kým všetci neprešli. Dokonca aj Fero sa svojím polovičným tempom pohodlne dostal na druhú stranu šesť prúdovej cesty.  V Bratislave by to nestihol ani do polovice.
   Dotyčný Millenáris park je pomerne veľké územie, údajne nejaké staré továrne na lokomotívy prerobené na kultúrno-zábavno-oddychové centrum. Uprostred je veľké umelé jazero, pri ňom malá hvezdárnička (ktovie, ako odtiaľ pozorujú hviezdy??) a kadečo iné. Až úplne na opačnom konci sme našli vchod do sály, kde sa GWS konala. Zaplatili sme si povinnú šatňu (200 huf - ale vzhľadom k vnútornej teplote to bol dobrý nápad), kúpili si lístky (2900 huf/ks) a  po kontrole krásnou hosteskou sa vnorili to temnoty vesmíru, čiže do tmavej chodby, ktorou to celé začínalo.
   Hneď prvou atrakciou bolo okno, aké majú na stanici ISS a kozmonauti ním pozorujú Zem. To sme robili aj my, samozrejme, že len na filme, ale okno bolo ako skutočné. Film bežal hodne rýchlo, ale i tak to bol zaujímavý pohľad.
   Pokračovalo sa dejinami kozmonautiky - časť sály bola osadená panelmi o živote a diele významných konštruktérov - Hermanna Obertha, Konstantina Ciolkovského, Roberta Goddarda (bol tam vystavený presný model jeho prvej kvapalinovej rakety), ale hlavne Wernhera von Brauna, čo bolo v podstate logické, pretože on položil základy amerického raketového programu. Okrem raketového vozíka, ktorý postavil ešte ako chlapec, tam bol vystavený napr. aj elektromechanický časovač používaný v raketách V-2, ktoré Braun tak rád posielal na Londýn.
   Ale celkom milo zapôsobila aj maketa strely z románu J.Vernea Cesta na Mesiac, ako ju vytvoril režisér G. Mélies pre svoj rovnomenný film. No, miesta nič moc, ale samý zamat.
   Ďalšia časť haly bola venovaná porovnaniu vývoja kozmického výskumu v ZSSR a USA. Vidieť model Sputniku 1 v skutočnej veľkosti vedľa Exploreru 1 (tiež v skutočnej veľkosti), dvojmetrové makety sovietskych rakiet Vostok, Voschod a Sojuz vedľa amerického Titanu a Redstoneu, Gagarinov skafander vedľa Shermanovho skafandra, bolo zaujímavé. Zároveň si človek tvrdo uvedomoval, aký tvrdý bol súboj veľmocí v čase studenej vojny.
    Ďalšia - hodne veľká - sála bola prakticky celá venovaná programu Apollo. Začínala sa vitrínou, v ktorej bol uložený kus mesačnej horniny. Vitrínka mala otvor, ktorým sa každý mohol dotknúť Mesiaca. Nasledovalo množstvo panelov, vždy jeden venovaný jednej misii Apollo - od nešťastného Apolla 1, cez úspešné pristátia na Mesiaci, až po posledné Apollo, ktoré sa v roku 1975 spojilo so Sojuzom. Videli sme aj mesačný skafander, presný model mesačného rowera, asi tak desaťmetrovú maketu Saturnu 5, a nad tým všetkým visel  model satelitu Mariner 1. Ale najväčšiu pozornosť pútal iný mesačný skafander - taký, čo sa do neho dalo vliezť, strčiť hlavu do prilby a nechať sa odfotiť. Evka a Eugen to aj využili, mne sa nechcelo stáť v rade.
   Programu Skylab bol venovaný len malý priestor (pár fotiek, domáce oblečenie astronautov a ich špeciálne topánky s magnetickým úchytom), o to viac ho dostal Space Shuttle - raketoplán. Pilotná kabína, ale aj vedecký sektor boli veľmi obdivované.
   Ďalšia sála bola venovaná orbitálnym staniciam. ISS tam bola len malých modeloch, zato slávny sovietsky MIR tam bol v skutočnej veľkosti. Smelo sa aj vojsť dnu, ale pobyt tam bol veľmi nepríjemný kvôli naklonenej podlahe. Zrejme išlo o pokus vyvolať v návštevníkoch pocit stavu beztiaže.  Rýchlo som to pofotil (hlavne kozmický záchod bol zaujímavý, žiaľ nepoužiteľný) a utekal von. Hneď vedľa stál model (zvnútra neprístupný) novej americkej kozmickej lode, ktorú NASA asi z nedostatku kreativity pomenovala na počesť nášho klubu ORION. A tomu všetkému sa z veľkej vitríny prizeral - Dart Vader zo StarWars v životnej veľkosti (aj keď presne neviem, kto ho tam dal a prečo).
   Posledná sála, do ktorej sa vchádzalo cez maketu SPACELABU, mala tiež veľký úspech. U mňa hlavne preto, že sa v nej dalo sedieť, u ostatných preto, lebo bola venovaná simulátorom. Mohli ste si posedieť v kokpite raketoplánu a pokúsiť sa s ním "pristáť", mohli ste si sadnúť do kokpitu Grippenu a zalietať si na ňom, "zacestovať" si na pochodujúcej stoličke, ale nesporne najväčším magnetom bol gyroskop. Za 500 huf sa mohol dať záujemca priviazať na stoličku zavesenú na kruhových ramenách a nechať sa točiť hore-dolu. Už len pohľad na to vo mne vyvolával zimomriavky, no Eugen to vzal ako výzvu a minútu divokého vrtenia sa absolvoval v naprostej pohode. Mal som pocit, že bol zároveň najstarším záujemcom, všetci ostatní (aspoň pokiaľ som to sledoval) boli malé deti alebo teenageri.
   No, skrátka, bolo sa na čo pozerať (určite som kadečo vynechal), ale čas pokročil. Porobili sme posledné rozlúčkové fotky, opustili budovu, na lavičke pri jazere korporatívne skonzumovali obed a pomalým, prechádzkovým tempom sa vybrali na metro. Vystúpili sme na Keleti PUd a - čakali! Po asi polhodine vypísali nášmu EC-čku Csardás 20 minút meškanie, potom ho pre istotu zvýšili na 30 minút. Nakoniec síce prišiel (už na pohľad bol akýsi krátky - iba 4 vagóny - našťastie nás nastupovalo dosť málo), ale i tak sme čakali ešte vyše 20 minút, kým nás vôbec pustili na trať.
   Ale zlým správam nebol ani zďaleka koniec - jeden pán z obsluhy vlaku nám oznámil, že v Szobe (posledná stanica na území MR) vlak končí a tam musíme prestúpiť do iného, ktorý bude pokračovať na Slovensko, vraj kvôli akejsi zrážke na trati.
   No, ale aspoň sme išli. Síce pomaly, ale stále vpred. Potom (niekde pred Vácom) sme spomalili ešte viac, to asi preto aby nám mašinfírer doprial pohľad na mŕtvolu mladej ženy, ktorú sa záchranári a policajti práve chystali odniesť z vedľajšej koľaje. Je zbytočné špekulovať nad tým, či sa tam hodila náročky alebo len nestihla uhnúť, každopádne pohľad - i keď len krátky - na dokatované, roztrhané a skrvavené telo nebol ani trochu príjemný. Aj tak som nestihol vytiahnuť foťák.
   Našťastie, potom začali prichádzať aj lepšie správy. Maďarský sprievodca nám oznámil, že v Szobe prestupovať nemusíme, že to až v Štúrove. Fajn, vždy lepšie, aspoň budeme doma. A tak sme sa pred Štúrovom obliekli, vyšli na chodbičku a v tej chvíli sa ňou prehnal slovenský sprievodca, ktorý nám oznámil, že vlak pokračuje ďalej a žiadny prestup sa nekoná. Hurááá.
   V NZ to už bolo v pohode. Spokojní sme sa rozišli, taxíky nás rozviezli domov a - do noci som nahadzoval fotky do ntb. Kto ste na Facebooku, kuknite kompletný album. Pravdu povediac, zaspával som priamo na stoličke. Tak som zalomil a spal ako batoľa. Bolo to krásne, ale aj hodne náročné. Musím obdivovať Fera, zvládol to hrdinsky s minimálnou pomocou.


 jedna z ulíc Budapešti - neviem, ako sa volá, ale páčila sa mi
 orionská výprava
 Evka nás fotila pred hlavnou bránou do Millenáris parku (to sú tie zelené dvierka za ňou)
 ešte sme to stihli - výstava trvá do 15. marca
 umelé jazero ...
 ...ale kúpať s v ňom nesmie
 vstup do výstavnej haly...
 ... vestibul so šatňou a pokladňou..
 ... jedna z krásnych hostesiek
 vchádzame dnu
 pohľad na Zem z okna ISS
 panel venovaný W. von Braunovi
 .. a jeho raketový vozík
 pamätalo sa aj na H. Obertha...
 ... aj na K.Ciolkovského ...
 v takejto čalúnenej kapsli leteli na Mesiac hrdinovia Verneho knihy
 prichádzame do NASA - prijali nás a nevyhodili
 R.Goddard a jeho prvá kvapalinová raketa
 a zasa von Braun ...
 ... a jeho neslávne slávna V-2
 Sputnik 1 v skutočnej veľkosti
 Explorer 1 v skutočnej veľkosti
 Gemini 1 v skutočnej veľkosti
 americkí astronauti sa rozhodli prijať Evku medzi seba
 tieto šaty mal na sebe Shepard, keď prvý krát letel...
 ... a v týchto letel Gagarin
 modely sovietskych nosných rakiet
 tam za sklom je kus mesačnej horniny - a cez tú dieru ste sa jej mohli dotknúť
 tretia hala bola celá venovaná programu Apollo
 toto mal Armstrog, keď vystúpil na Mesiac
 družica Mariner 1 v plnej kráse
 maketa Saturnu 5 - celý by sa nevošiel
 mesačný rower v skutočnej veľkosti
 takéto šaty nosili astronauti na Skylabe
 astronautka Evka Seková ...
 ...  a astronaut Eugen Németh
 kokpit amerického raketoplánu - bol za sklom
 orbitálna stanica MIR v plnej kráse
 porovnajte si sovietsky Buran (vľavo) a americký Shuttle
 maketa PROTONU
 marsovské vozítko SPIRIT
 SALJUT 8
 takéto šaty nosia ruský kozmonauti dnes
 stanica MIR v plnej veľkosti
 a hneď vedľa nový americký modul ORION (nepochybne pomenovaný na počesť nášho klubu)
 Dart Vader - neviem kto ho tam dal a prečo?
 vnútro stanice MIR - veliteľská kabína..
 .. a záchod
 takto to vyzeralo v SPACELABe
 simulátor pristávania s raketoplánom
 gyroskpop
                                                                      pochodujúca stolička
 letecké simulátory
 za mnou je spojovací modul MIRu - pre porovnanie veľkosti
 kabína SOJUZu - nič pre klaustrofobikov
 astronaut Eugen na palube SPACELABu ...
 .. aj astronaut Fero
 astronaut Eugen si zajazdil v gyroskope
 prežil to!
 ďalšia krásna hosteska
 opúšťame výstavu - bola pekná
 hvezdárnička v parku
 Evka sa tú sochu zúfalo a márne pokúšala zvaliť
 stanica Keleti - trávili sme tu dlhý čas čakania
 Visegrád - trochu rozmazaný, fotiť za jazdy z vlaku je blbé
 pohoda v kupé
 všetci spokojní
 ideme domov!
                                                                                                                    OndroT

P.S. - život vie byť hnusný - ten, kto prvý prišiel s nápadom ísť do BP  - Zoli Gergely - sa tam ani nedostal!
  

Žiadne komentáre: